Prečo je topenie tak nebezpečné?
Topenie so sebou prináša nechcené vniknutie vody či inej tekutiny (napríklad splaškov) do tráviaceho systému, ale aj do dýchacích ciest. Vzhľadom na to, že dôjde k zamedzeniu prístupu kyslíka do organizmu , rozbehnú sa taiež metabolické reakcie, v dôsledku ktorých príde k obmedzeniu životných funkcií (spontánne dýchanie, činnosť srdca) a následne až k úmrtiu.
Ako topeniu predchádzať?
Najväčšie nebezpečenstvo utopenia je u malých detí , ktoré sú bez dozoru v blízkosti rôznych záhradných bazénov alebo bazénikov, prípadne iných vodných plôch. Iné nebezpečenstvá číhajú na väčšie deti, ktoré buď precenia svoje sily pri kúpaní, alebo nevnímajú niektoré riziká, ktoré s kúpaním súvisia. Veľkým nebezpečenstvom sú skoky do vody, najmä v neznámych lokalitách. Utopenie však môže nastať aj v domácom prostredí.
Choré deti by sa nemali potápať!
Väčšie nebezpečenstvo utopenia hrozí aj deťom s nejakým chronickým ochorením, napríklad epilepsia alebo cukrovka . Rovnako ale aj iné ochorenia (astma, choroby ORL oblasti a ďalšie) nie sú vhodné k niektorým vodným radovánkam, napríklad pre potápanie.
Prvá pomoc pri topení
1. Topiace sa dieťa je nutné čo najrýchlejšie dostať von z vody.
Záchranca však musí použiť taký spôsob, ktorým neohrozí sám seba. Pri prenose dieťaťa mimo vodu je v prvých okamihoch vhodné prenášať ho tak, aby bola hlava nižšie ako hrudník. Odstraňovanie vody z dýchacích ciest resuscitáciu len oddiali.
2. Dieťa sa uloží na chrbát, aby sme zistili či dýcha.
Ak tomu tak nie je, zahájime okamžitú resuscitáciu.
3. Zistíme, či má priechodné dýchacie cesty.
Tie uvoľníme záklonom hlavy a predsunutím dolnej sánky čím otvoríme ústa.
4. Ak dieťa nedýcha (čo zistíme v priebehu desiatich sekúnd sledovania), súčasne vždy zisťujeme, či má zachovanú funkciu srdca.
Najvhodnejšie je zhodnotenie pulzu na veľkých tepnách, predovšetkým na tepnách na krku alebo ramenách. Na tepnu priložíme viac prstov ruky, nie však palec, pretože v tomto prípade by sme mohli cítiť vlastný pulz. Ak je všetko negatívne, začíname s resuscitáciou, teda dýchaním z úst do úst aj kompresiou (stláčaním) hrudníka.
Vyskúšajte ešte dnes
Aby ste si boli istí, že viete správne nahmatať pulz, vyskúšajte si všetko ešte dnes. Najskôr na sebe a potom aj na inom človeku a následne aj na vašom dieťatku.
Ako postupovať pri resuscitácii dojčaťa?
Pri resuscitácii je veľmi dôležité postupovať tak, aby spôsob záchrany zodpovedal veku postihnutého. Iný pomer vdychov a stlačení hrudníka budeme vykonávať u dojčiat a úplne iný u dospelého človeka.
Dýchanie z úst do úst u dojčiat
U dojčiat vdychujeme vzduch pomaly súčasne do nosa a úst dieťaťa a sledujeme dvíhanie hrudníka. Hlavička dieťaťa musí byť ďalej zaklonená a sánka predsunutá.
Dýchanie z úst do úst u väčších detí
U väčších detí palcom a ukazovákom ruky stlačíme dieťaťu nos a pozvoľna vdychujeme náš vzduch do úst dieťaťa. Poloha hlavy musí umožňovať preniknutie vzduchu do hrudníka, ktorý sa s naším dychom dvíha. Ak tomu tak nie je, problém je väčšinou v zlom záklone hlavy alebo zapadnutom jazyku, ktorý blokuje dýchacie cesty. Hĺbku vdychov regulujeme podľa veku dieťaťa a podľa zdvíhania jeho hrudníka.
Ak pulz nie je hmatateľný, vždy vykonávame aj nepriamu masáž srdca!
Nepriama masáž srdca u dojčiat
U dojčiat vykonávame masáž srdca len špičkami dvoch našich prstov, ktoré položíme uprostred hrudníka, o niečo nižšie ako je úroveň prsných bradaviek.
Nepriama masáž srdca u väčších detí
U väčších detí vykonávame masáž srdca najlepšie hranou dlane v dolnej polovici hrudnej kosti. U veľkých detí, podobne ako u dospelých, dlaňami oboch rúk v dolnej polovici hrudnej kosti.
Pri masáži srdca stláčame hrudnú kosť tak, aby sa prehla aspoň do jednej tretiny hrudníka. Podľa veku dieťaťa volíme systém pomeru počtu vdychov ku kompresii (stlačeniu) hrudníka.
Aký je správny pomer vdychov a stlačení hrudníka?
NOVORODENCI
1 vdych a 3 stlačenia
DOJČATÁ A MALÉ DETI DO 8 ROKOV
1 vdych a 5 stlačení
VÄČŠIE DETI A DOSPELÍ
2 vdychy a 15 stlačení
Pri záchrane topiaceho je vždy lepšie ak sú pri resuscitácii aspoň dvaja záchrancovia. V tom prípade sa totiž jeden môže venovať vdychovaniu a druhý stláčaniu hrudníka.
Uloženie do stabilizovanej polohy
Ak začne dieťa spontánne dýchať, uložíme ho do polohy na bok (vtedy môže tekutina z úst sama vytekať), dolné končatiny pokrčíme v kolenách a hlavu dáme do záklonu . Dolnú ruku zapažíme, hornú ruku dáme chrbtom ruky pod ústa . Tejto polohe sa hovorí stabilizovaná.
Vždy voláme záchrannú zdravotnú službu, ktorá pokračuje ďalej v resuscitácii a zabezpečí ďalší transport dieťaťa do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia.
Prognóza topiaceho sa dieťaťa
Prognóza je vždy neistá. Závisí predovšetkým od času, počas ktorého malo dieťa nedostatok kyslíka . Závisí ale napríklad aj na tekutine, v ktorej sa dieťa topilo. Pri záchrane života dieťaťa, kde sa podarilo navodiť a udržať jeho spontánne životné funkcie, sa počas topenia dostali do dýchacích ciest rôzne mikroorganizmy (baktérie), ktoré môžu komplikovať kompletné uzdravenie. Môže sa tak napríklad rozvinúť zápal pľúc . Ak nastal aj úrazu dieťaťa, napríklad po skoku do vody, kedy bola poranená chrbtica, dôsledkom môže byť doživotné ochrnutie.
Pri záchrane života môže byť zdravotný stav dieťaťa ďalej nedotknutý, ale môže dôjsť aj k ťažkému postihnutiu mozgu, ktoré vyžaduje dlhodobú, niekedy aj celoživotnú podpornú starostlivosť.
Nie vždy dokážeme všetkému, čo naše deti môže ohroziť na zdraví, predísť. Ak je to možné, nenechávajte deti nikdy v blízkosti vody bez dozoru, aby ste podobné nešťastné udalosti vôbec nemuseli riešiť.
